Blog neblogera

Pripomenulo mi to Fulghuma – „uz horela ked som si do nej lihal“.

Bolo uplne presne 12:00 ked som sa hore pozrel na hodinky. Vsetko dokola som mal pod rukou, a to uplne doslova. Kriz na vrchu som pobozkal a sefovi ‚tam hore‘ podakoval. Nielen za pekne pocasie, modru oblohu a pevny sneh, ale hlavne za krasny zazitok. Za 4 ‚budies‘ ktorych som cestou dobehol a pripojil sa k nim. ‚Slavkac‘, 2452 nad morom, 1400 vyskovych metrov na mackach, lyze na bagli. Prec od civilizacie, ktora sa v tom case stale viac a viac cervenala. Na Krasnej horke poziarom, na sirej slovenskej zemi vyhravajucou populistickou lavicou a ja na tvari, hoc som sa rano natrel patdesiatkou… Vlastne cervenalo sa vsade dokola, snad len smerom na sever nie – tam uz je Polsko 🙂

Zhora to nevyzeralo tak zle. Vsetko dobre drzalo, na vrchu bolo 5 centi cerstveho prasanu, podklad tvrdy ale nie ladovy. Prislub krasneho zjazdu. Ale iba na hrane som okusil aj druhu stranu mince. Z Velkej studenej silno fukal – mrazivy a burlivy. Zo severu bol hreben vyfukany, a uplne aj lyzami nezjazdny. A z juznej – tam bolo cele Slovensko. Cervene Slovensko. Vsetko ma dve tvare, kazda minca ma dve strany.

Ja som zisiel centralom dole a bola to nadhera. Uno-tuti, bellissimo… Nezalezalo na farbe, hoc tej Krasnej horky bolo skoda…Ja som ostal pekne opaleny a Slovaci dostali, co chceli. A moj bonus navyse, ten som si odlozil do pamate. Prial by som Vam zazit to. Bola to ta pekna strana mince.