Blog neblogera

Vratil som sa zhora a ako vzdy, ked som stastlivo dole, tak mam plnu hlavu zazitkov a je tazke ma zastavit rozpravat. A ked som sa konecne zastavil – no trvalo to hodnu chvilku – tak sa ma opytali: a preco tam hore vobec stale chodis a takto riskujes?

Prave som zlyzoval Vysoku. Tu Vysoku, co je asi 100 metrov nizsia nez Gerlach, tu Vysoku co ma nadherny dvojvrchol – hovori sa ze asi najkrajsi stit v Tatrach. Zapalisto som rozpraval o tom, aky bol zhora nadherny vyhlad, ako sa slapalo hore lievikovitym vysnezenym zlabom, ako som si nezobral cakan a zisiel by sa, s ohnom v ociach som hovoril o zjazde a skakanych oblukoch navrchu … a potom som to dostal. Bum! Rana medzi oci – jednoducha otazka: „preco tam chodis, preco takto riskujes?“ Odpoved som mal na jazyku – ved predsa vsetky tie krasne zazitky, pohlady na krajinu, odputanie sa od pretvarky a false v dennodennom svete, ved predsa preto, lebo tam sa pocitaju nie slova ale ciny, tam je miesto na skutky a nalezitu odmenu, predsa tam ak to neodmakas tak to to ‚neukecas‘. A nakoniec pre tie endorfiny, ktore pridu ked sa urobi posledny krok na vrchol a konecne sa pozriem na celu tu nadheru. Dlhe doliny, zasnezene plesa, strme zrazy a zlaby … a tolko dalsich prilezitosti na dalsi vyslap. Skutocne to vsak robim  ‚kvoli tomuto‘?

Je tazke, ba az nemozne niekomu, kto to nerobi vysvetlit preco to robim. Preco sa dobrovolne vystavujem takemu riziku, preco sa dobrovolne obcas aj bojim (ano, obcas mi zatrnie ci sa to so mnou nestiahhne dolu), preco je zabava dychcat ako kon, vlacit lyze na batohu a nevladat urobit viac ako 30-40 suvislych krokov. Preco mi nevadi, ze fuka a je -10C a aj tak sa budem 2-3 hodiny plahocit hore. A preco je tych, ktori su ochotni toto zas a znova podstupovat, preco je ich z roka na rok viac? Adrenalin? Pocit neschopnosti alebo malej sebarealizacie kompenzovany takymto ‚vykonom‘?

Fakt sa to vysvetluje tazko. A asi je v tom z kazdeho rozku trosku. Faktom vsak je, ze ked sa nas stretne hore viac, vzdy sa navzajom pozdravime. Hoc sa aj nepozname, casto prehodime zopar viet, obcas sa staneme spolocnymi suputnikmi na tom-ktorom vylete. Viem, ze ked by sa niekto ‚zosypal‘ tak mu ostatni pomozeme. A radi sa jeden druheho hore ponukneme, ak niekto nema caj, alebo cokoladu. Myslim, ze castokrat je tam hore teplejsie, tak ludsky teplejsie, nez dole, v civilizacii…. alebo sa aspon nadejam, ze je 🙂

Kto neznamy vas naposledy na ulici pozdravil? Kto neznamy vam naposledy v nejakej rade ponukol jablko zo svojeho? A kedy naposledy ste sa necitili sami medzi neznamymi ludmi? Ja naposledy na Vysokej, predtym na Prednom Solisku, na Polskom hrebeni, na Slavkaci, vo Filmarskom zlabe, v Sedielku a vsade tam, kde chodievam slapat. A nevadi mi, ze to obcas – to ked nevladzem – aj boli. Pretoze to co najdem hore, tam dole uz davnejsie zmizlo.